Počul som hlas: VSTUP DO SEBA. Mňa tam už čakali.

Spomínam si na jedného môjho spolupracovníka. Ničím nevynikal, bol až šedivo priemerný a venoval sa prevažne iba svojej práci, v ktorej dosahoval také výsledky, že mu nikto nič nemohol vyčítať. Pretože nechodil s nami na žiadne pivá, nezapadol do nášho kolektívu (do našej bandy) a s nikým nemal žiadne sociálne väzby.

Keď vznikla potreba, aby sme mali požiarného a bezpečnostného technika (bola to pozícia, ktorú nikto nechcel) natlačilo sa to jemu. A on chudák mal o ďaľšiu prácu naviac. On nič nepovedal, iba nadriadeného informoval, že potrebuje školenie. Nadriadený to vybavil, aby si mohol odfajknúť splnenú úlohu. (Školenie stálo vtedy smiešnú sumu 200 – 300 EUR.)

Išiel čas a v rámci úsporných opatrení bolo treba prepustiť niekoľkých pracovníkov.

Samozrejme, okrem iných padla voľba aj na neho, lebo mal najmenej osobných väzieb na ľudí, ktorí o tom rozhodovali. Neprotestoval, iba si zašomral pod nos: „Teraz iba uvidia akého hlupáka zamestnávali.“

Po čase prišla kontrola na dodržiavanie požiarnych a bezpečnostných predpisov. Keďže to po jeho odchode, už nikto nezabezpečoval, dostala naša organizácia vysokú pokutu. To nie je všeko, musela si najať firmu, ktorá toto zabezpečovala. Mesačné platby a pokuta veľmi vysoko prevyšili sumu, ktorá bola vyplácana tomuto pracovníkovi. Upresním ešte, že to nebola súkromná firma.

Preto si myslím, že pri každej racionalizácií organizačnej štuktúry firmy, ktorá nie je súkromná, platia nasledovné pravidlá:

nikdy nebude prepustená frajerka vedúceho,

nikdy nebude prepustený pracovník, ktorý vozí služobným autom opitého vedúceho domov,

nikdy nebude prepustený pracovník, ktorý nič nerobí, iba informuje vedúceho čo nerobia iní,

nikdy nebude prepustený pracovník, ktorý slepo vyplní aj nezmyselný príkaz vedúceho,

pri výbere nikto nepozerá na ekonomický prínos,

nikto nepozerá aký budé výsledok rozhodnutia,

nikdy nebude prepustený aj ten najmenčí vedúci,

Ak máte iný nazor, tak „sorry“.

Pýtam sa iba, mýlim sa v niečom?