Politici sú rôzní. Všimli ste si ale, že do politiky sa dostali aj ľudia, ktorí to v praktickom živote nedotiahli ďaleko? Nejakým zvláštnym zmyslom, ktorý je iba im daný, pochopili, že urobia väčšiu karieru v politike ako praktickom živote. Veď dejiny sú toho plné. Hitler – neúšpešný maliar, Mussoliny – neschopný učiteľ, Stalin – nedoštudovaný pop, Dzurinda – neuspokojený výpravca, Kiska – neinformovaný konateľ. Pokračovať sa dá dlho. Týmto zmyslom, len im daným, sa rozhodli riešiť problémy iba vo svoj prospech, poukazovaním na tých, ktorí sa snažia tieto problémy riešiť. Pomoci pri riešení sa však vyhýbajú. Keď vznikne problém, ktorý je treba zmysluplne riešiť, tak sa tvária, že ho nevidia. (Odídu napríklad do Bruselu).
Aj v našej politike je dosť postavičiek a figuriek, ktorých konanie sa dá zhrnúť do nasledovných vyjadrení.
Politik musí mať:
– nekonečné sebavedomie,
– presvedčenie o svojích naprirodzených schopnostiach,
– bezbrehú drzosť,
– hrošiu kožu na tele,
– kožu chameleóna na tvári,
– tulenie ruky,
– pštrosiu schopnosť strčiť hlavu do piesku pred vyriešením zmysluplných problémov.
Ak má tieto vlastnosti, tak sa musí naučiť ešte iba niekoľko bežných fráz.
Napríklad.
Ja nekradnem, ale všetci ostatní kradnú.
Som dosť bohatý, že nemusím ísť do politiky, ale napriek tomu idem.
Chcem, aby sa mali všetci dobre.
Mne ostáva iba povedať: „úbohé Slovensko“.